Vendelín Baláž sa narodil 11. októbra 1919. Keď sa stopil sneh, chlapci pásli sme ovce, ale v Štátnej hore pod cestou bola lúčka a na nej rástla krásna tráva no však nesmelo sa na nej pásť, nebolo nám treba rozkazovať a ovce sme zahnali na lúčku. My sme si plietli bíče a plieskali sme s nimi. Zrazu sme spozorovali nad cestou horára. Rozutekali sme sa na všetky strany, ale horár ovce zahnal na richtárov dvor a povedal richtárovi, že nedá majiteľov oviec do pokuty, keď mu za každú ovcu dajú vajce. Čo mali ľudia robiť, keď chceli ovce, museli horárovi nosiť vajcia. Ďuro čo s nami pásol sa zaprisahal, že horár z tých vajec jesť nebude. Horár išiel hore galohrbnou cestou na Šváb, Ďuro vyčkal horára za medzou v kríkoch, vyskočil na horára, kopol do kapsy z vajciami a ešte na zemi po nich poskákal. Horár bol starý, takže mládenca nechytil a ten dávno zmizol. Márne sa horár vrátil za richtárom, ktorému vedel povedať len to, že mládenec bol vysoký s klobúčikom na hlave. Richtár dal nastúpiť mládencov na dvore, ale vinníka nenašli.

Cez dlhé jesenné večery bývali v dedine páračky, to ženy a dievky driapali husacie perie, aby bolo do perín a vankúšov. Vtedy mládenci nemali čo také robiť, tak vyvádzali rôzne lumpárne páračkám. Na kaplnke mali lastovičky postavených veľa hniezd, keď koncom leta odleteli, do hniezd sa nasťahovali vrabce, večer po tme, keď vrabce nevideli, poľahky sme ich nachytali a vpustili medzi párajúce ženy. Splašené vrabce v izbe lietali, rozvírili perie a nešťastné ženy výskali nad rozvíreným perím.

 Na Vianoce bol taký zvyk, že gazda pred štedrým večerom išiel do záhrady, triasol stromami, a ktoré boli hrubé, že sa nedali potríasť, obmotal ich povrieslom, to aby nasledujúcom roku dobre rodili. Všetci sme sa poumývali vodou zo žochtára, do ktorého sa dojilo. Každej kravičke sa spravila chlebová buchta, do nej sme vložili strúčok cesnaku a podávali sme kravám, aby neboli choré, potom sa prútenou metličkou pofŕkala maštaľ svätenou vodou, aby ju obišlo všetko zlo. Na Štedrý večer chodil rozdávať pastier dva brezové prúty, za čo mu v každej domácnosti dali gazdiné do koša niečo zo štedrovečerného, stola a pohárik pálenky. Všetku pálenku však nemohol vypiť, tak jeho žena nosila na chrbte demižón, do ktorého pálenku lievali. Naposledy boli s prútmi Karol Baláž a Filip Mazúr.

Raz v zime večer bolo to v roku 1924 vyšla od Balážov vdovica s dcérou na dvor počuli, že strašne rúkajú kravy a zbadali, že u Paľov horí pajta, z ktorej už vysoko šľahali plamene a vychádzal hustý dym. U Michalkov bývala matka, ktorá mala dvoch chlapcov, veľmi sa zľakla, že sa im chytí dom lebo mal slamenú strechu, schytila chlapcov zaniesla ich na horný koniec do pivnice na zemiaky, tam im na zem hodili trošku slamy. Márne ju presviedčali, že oheň už nehorí, nech ide pre chlapcov. Ona mala taký strach z ohňa a bála sa chlapcov doviesť domov. Keď konečne išli pre nich, chlapci v pivnici boli skoro zamrznutí.

Keď sa ľudia voľakedy súdili museli prisahať na Krista, že hovoria pravdu, keď niekto prisahal krivo, ostatní verili, že sa krivo prísažníkovi zakrátko prihodí nešťastie.

Starý Jano Farštiak mali od Holicov švagrinú Maru Lukajovu ženu, ktorá bola veľmi priečna. Stalo sa, že raz tak, nahnevala Jana u neho doma, že ju buchli do chrbta. Mara bola ne ústupčivá, Jana zažalovala a prisahala, že ju u nej doma zbili. Jano v apríli neprávom súd prehrali a museli predať teľa, aby jej mohli zaplatiť 1000 korún, čo bola toho času veľká suma. V auguste Mara zomrela lebo porušila prísahu.

V meste predávala plátno žena z Mochoviec. Páchnikoje Mila nabrala plátna, že ho neskoršie zaplatí, plátno však nezaplatila, ale pred súdom prisahala, že plátno zaplatila. V jeseni roku 1934 na Hočke chystal Páchnik s Henželom drevo, keď odpílili strom ten odlomil ďalší strom a zabil Milu. Ostalo po nej sedem detí.

V prvej svetovej vojne Baláž Ján od Končokov, ktorý nevedel písať ani čítať narukoval do Rakúsko-Uhorskej armády. Bol začlenený, ako legionár do bojov na rieke Pijava proti Talianom, Srbom a Rusom. Stávalo sa, že naši ani nerozumeli Uhorským veliteľom, ktorí im kázali strieľať do nepriateľa na druhej strane rieky, ale skôr rozumeli nepriateľom, keď im kričali z druhej strany „ nestrilajte“. Preto mnohých legionárov odvelili, väznili alebo popravili. Preto radšej prebiehali k Rusom do zajatia, Ján bol exportovaný za Ural, kde pracoval na hospodárstve a nemal sa tam zle. Hnala ho však túžba po domove, pridal sa k českým Legionárom, ktorí zorganizovali útek cez celú Sibír do Vladivostoku, tam nebolo čo jesť, tak chytali morské živočíchy a rôzne ich pripravovali. Niektoré vypadali ako pražený bakanec a len čo sa to prestalo v ohni hýbať, už to trhali na kusy a jedli. Po dlhom čase sa v apríli dostali na Japonsku loď, ktorou preplávali cez Indonéziu, Indický oceán, Červené more a v októbri zakotvili v Talianskom Terste. Odtiaľ pricestovali do Prahy, a potom domov. Po vojne im úrady ponúkali rôzne zamestnania, ako bývalému legionárovi, ale keď nevedeli čítať ostali doma na hospodárstve.

V druhej svetovej vojne Nemci pozbierali chlapov z okolia, aj ranených, potom nás transportovali do Holíča, Žiliny a Bratislavy. V Bratislave sme boli ako domobrana, strážili sme voj. sklady, kde bolo veľa jedla a šatstva. Už sme sa tešili, že sa dobre zásobíme no, Nemci nám neverili a zavliekli nás do Linca v Rakúsku. Bolo tam strašne veľa Belgičanov, Francúzov, Chorvátov a iných, neustále nás bombardovali Angloameročania a aj ešte nedostavaný most z brvien vybombardovali. Nechceli sme sa dať zabiť, tak sme utekali do Čiech. Po útrapách sme sa ocitli v Kapliciach. Najskôr sa nás báli, no keď sme vyrozprávali o sebe, poradili nám partizána a ten nás zaviedol do Veselí nad Lužnicí. Tam sme narazili na tábor Vlasovcov čo strážili obrovský muničák. Boli to mladí chlapci a keď nás zbadali ihneď zutekali. Čech nelenil, museli sme nabrať mnoho zbraní do vagóna, a že ideme bojovať do povstania v Prahe. V Benešove nás chytili Nemci, ale našťastie tam bol jeden fičúr – desiatnik zo Žiliny, keď sme mu rozpovedali našu situáciu, že chceme ísť domov, vytiahol pištoľ na mieste odstrelil partizána a ešte dvoch Nemcov čo nás viedli. Zakrátko v Jindřichovom Hradci prišli Rusi, keď videli, že máme československé uniformy od radosti nás bozkávali. Pre nich sme museli v Starej Bystrici chytať všeliakych dokaličených Nemcov čo nestačili ustúpiť s frontom a skrývali sa kade kde, tých Rusi nezabíjali ale nasadili do vagónov, a posielali ich stavať Rusko, ktoré vojnou Nemci zničili. Rusi mali za sudy čistého liehu a každý deň sme museli za hrnček vypiť, inak hrozili, že nás zastrelia. Keďže bol lieh silný a nám sa nedal piť všeliako sme švindlovali, že sme vypili, ale radšej sme ju ukradomky vyliali.

Nakoniec spolu s Izákom z Bartošovej Lehôtky nám poradil jeden Čech, na ktorý vlak tajne v dedine nasadnúť a tak sme sa dostali domov. Po vojne bolo ťažko a robili sme kde sa dalo. Jedného času sme pracovali na zavalenom tunely pod Súdeniciami. Keď Nemci ustupovali z každej strany tunela odpálili 20 náloži. Výbuch zavalil tunel zo spodku na 80 metrov, tak že sa cez tunel ani nesvietilo. Všetky podvaly na trati dolu od Kremnice polámali, tak že za transportom ťahali silný hák, ktorý lámal podvaly. Zával sme vyvážali v huntíkoch na koľajničkách po oboch stranách tunela. Pracovalo sa na tri zmeny. Zo Švábu sme dotiahli elektriku, ktorou sme si pri práci svietili. Števko Baláž nepozornosťou preťal kábel, ostala náramná tma a tej sa strašne báli cigáni čo v tuneli pracovali. Ing. Korienok náš vedúci nám zdôrazňoval, že ak počujeme najmenší šuchot skaliek, nech okamžite z tunela vybehneme aby nás nezasypalo. Cigánov sme mnohokrát vyplašili tak, že sme za hrsť štrku vyhodili do závalu a tí ozlomkrky vybehli z tunela.

Železnicu postavali Taliani v roku 1872. Na násyp železnice kopali materiál aj v Štamplochu, kopali aj v Luptáčkach kde je dodnes zaprešovaný vrták od Talianov a v Závoze rúbali drevo na lešenia. Násyp medzi tunelmi cez dolinu robili tak, že postavili najskôr v doline kanál pre prechod vozov a prietok vody. Potom nastavali zábrany z dreva, ktoré zasýpali, keď boli zábrany pod zeminou, postavili nové a znovu zasýpali. Pri potoku pod dnešnou traťou boli maštale, kde bolo 50 koni, čo dovážali materiál na trať.

Keď sa zakladalo družstvo nikto doň nechcel vstúpiť, lebo sa ľudia báli, že si neuživia rodinu. Ľudia mali stále viac práce mimo dediny, tak sa úrady vyhrážali, že keď nebude družstvo, ľudí prepustia z práce, nech si robia na gazdovstve. Nakoniec ľudia vstúpili do družstva. Najväčším odporcom družstva bol Kolár Jano, keď sa po dlhej dobe v družstve zamestnal tak sa mu tam zapáčilo, že aj domov chodil málo a keď ochorel, tak ho z družstva odviezli rovno do nemocnice, kde aj zomrel.

Dlhé roky až storočia chodili ľudia každý deň v zime i v lete pre pitnú vodu na Stádlo. Vodu nosili na chrbte v 10, 20 litrových drevených putniach na chrbte v plahotke, a v 30 lit. v zime na sánkach a v lajtniach na záprahoch. Vodu naberali tak že naklonili putňu, ale natieklo len tak do polovice putne, zbytok načľapkali hrnčekom. Keď ženy niesli ťažkú putňu s vodou na ceste z doliny mali pripravené odpočívadlá, kde si žena sadla a putňu položila na kameň bez toho aby ju z chrbta zložila. Keď bola v zime dolina zaviata chodili sme s lajtňou na krnách medzi studničky. Mnohokrát sme na vodu išli vo fujaku a v noci, aby sa vody dostalo všetkým, lebo prameň medzi studničkami nebol výdatný.

Prádlo chodili ženy prať do potoka, z horného konca do hornej a z dolného konca do dolnej doliny. V lete, keď bolo slnko, prádlo v doline vysušili a ľahké čisté priniesli na chrbtoch domov. Horšie bolo, keď vonku nesušilo, tak naskladali mokré prádlo do batoha a také ťažké niesli na kopec do dediny. Z hornej doliny to bol asi kilometer a z dolnej tak poldruha kilometra. Ešte horšie bolo v zime, keď mokré prádlo poskladali, prádlo zamrzlo, a taký zamrznutý balík niesli na chrbte. Mnohokrát z batoha na chrbte trčali cencúle, ako kvapky na batohu zamŕzali. Z hornej doliny sme niekedy doviezli prádlo na krnách. Boli roky, keď potok v hornej doline zafúkalo snehom, potom aj z horného konca chodili právať ku mlynu.

Pri mlyne sa právalo na mlynskej hati, kde mali rodiny svoje ploché kamene z polovice zasunuté do vody a na nich dreveným piestom udierali do prádla.

V roku 1940 bola krutá zima, tak richtár Matej Baláž od Farských zvolal občanov do obecného domu a navrhol stavbu vodovodu, dohodli sa, že pôjdu za Veterničanmi aby im dovolili priviesť prameň z Luptáčok na ich pozemkoch, do dediny. Veterničania neboli proti, ale nechceli veriť že voda z doliny vytlačí na kopec do dediny. Matej zavolal Kostolanského, ktorý priviedol vodu z Kelebeku v Kremnici na kasárne, nameral nejakou mierkou a presviedčal občanov , že sa voda do dediny vytlačí. Peniaze na rúry sme získali výrubom obecného dreva, ktoré sme predali na pílu. Výkop previedla každá rodina podľa počtu členov rodiny a počtu zvierat v rodine zdarma. Ľudia stále neverili, že vodu vytlačí a tak Kostolanský dal na koniec potrubia namontovať kolmú rúrku, ktorú pripevnili o lipu pri kríži, rúrka trčala až nad lipu. Celá dedina bola na nohách všetci sa zhromaždili na hornom konci dediny, aby videli neuveriteľný zázrak prítoku vody. Nedočkavo čakali a po hodnej chvíli, kým sa celé potrubie naplnilo voda začala tiecť z rúrky nad lipou, bolo to jasotu ako už nie dlho potom. Stojatú rúrku odpojili a potrubie pripojili na rezervár. A tak na tretí deň, po začatí výkopu voda tiekla v dedine do rezerváru. Bolo to v máji 1940. Dolu dedinou už za výkop a inštaláciu potrubia robotníkom platili, celou dedinou boli vonku namontované štendre. V roku 1947 dal Matej odpíliť lipy pri kríži.

Školské vyučovanie sa začalo v jednej izbe u Farských Lukaja. Vyučovanie nebolo povinné, do školy chodil kto chcel. Učiteľkám platili zrnom, vajciami a čo kto mal. Za učiteľky Prochockej sa písalo griflom na tabuľku. Ďalšie vyučovanie sa konalo u Drozdov, lebo mali veľkú izbu, ktorú veľmi nevyužívali. Učila tam učiteľka Gustína a potom Chmura. V zime si deti do školy nosili polienka , aby bolo čím zakúriť. Učiteľka Mária Belešová bývala v Kremnici, tak sme ju niekedy chodili odprevadiť, ona nám za to dala jablká. Vtedy sme uvideli na ceste do Kremnice prvé auto. Ako spochabení sme začali do auta hádzať skaly. Šofér zastal jedného chytil a vylátal, darmo chlapec hovoril, že je syn richtára. Učiteľka sa nám radšej nepriznala, čo sa za nás hanbila.

V roku 1935 vyčarala obec pozemok od Bajnoka, za pozemok na Brezinke a na Bajnokovom pozemku začala stavať školu. Školu staval Haich z Hnúšti, doviedol si aj kone a na nich odo mlyna privážal tehly. Zo stanice v Kremnici doviezli školské lavice a iné zariadenie. Do školy sa muselo chodiť už povinne. Školu začali navštevovať deti od 6 do 14 rokov a bolo ich 40 až 80.

U Šuškov žil veľký chlap Lúdvo Kapusta. Volali ho Faklen. Naraz zjedol deväť podimníkov a vypil za diešku mlieka. Mal taký zlozvyk, že kade išiel tak prdel. Išiel po meste pred bránou a popŕdal si, policajt ho upozornil prečo to robí, on mu odpovedal, že pre neho si nedá roztrhnúť brucho.

V meste žil maliar menom Herméli, nakoľko meral 2,20 metra, za živa si kúpili jeho kostru, abysa na nej mohli učiť po jeho smrti doktori. Nakoniec sa stalo, že si zlomil nohu a múzeum kúpu kostry zrušilo. Tento maliar tak veľmi dodržiaval hygienu, že aj na pivo si nosil svoj pohár. Keď maľoval pri trojici, mal ho priviazaný za chrbtom na motúzku. Mazúroje Jožko mu začal do pohára potajme pľuť. Videl to policajt, chytil ho a zobral na mestský dom. Keď sa vrátil, pýtali sme sa čo tam s ním robil, on hovoril že nič, ale červené uši prezrádzali niečo inšie.

Štát sľúbil, že keď založíme družstvo budeme pripojení na štátnu elektriku. Najskôr nás chceli pripojiť z lomu na stanici pri B. Lehôtke. Od toho nás odhovorili, lebo by sieť dvakrát pretínala železnicu a s tým boli ťažkosti. Potom sme objavili inú trasu z Hornej Vsi hore Hanovou ponad tunel cez Súdenice do dediny. Od radosti som zo Súdeníc poslal Rudka Baláža, terajšieho biskupa, ktorý tam zatĺkal kolíky, za mojou manželkou pre slaninu a chlieb. V obchode sme kúpili liter borovičky. Manželka nám slaninu, chlieb a pálenku poslala, nakládli sme oheň a tak sa všetci hostili pri ohni, potom sme išli na úrad spísať zápisnicu.

Keď sme boli za energetikom Antónim povedal, že on materiál má, len nemá v tom kopci ako vykopať jamy na stĺpy. V dedine sme sa dohodli, a na Matejov spôsob vykopali občania zdarma jamy a osadili stĺpy. Na druhý deň odo mlyna stĺpy doviezli elektrikári na veľkom aute. Stĺpy museli zhodiť na Trnavách, lebo auto zo stĺpmi sa nevykrútilo pri dome Karola Mazúra. Zároveň prišli montéri, ktorých sme ubytovali v dedine.

Cestu z Ihráča aj do Kremnice projektoval Ďuro Dobiasoje, on priviedol aj stavebnú firmu Lesostav, ktorá mala veľké stroje a tá postavila cestu z Ihráča. Chceli sme, ale cestu do Kremnice no úrady hovorili, že do okresného mesta sme už pripojení a na ďalšiu niet peniaze. Využili sme keď prišiel politický odmäk, Ďurko popri ostatnej svojej robote cestu vyprojektoval a išli sme vyjednávať na KNV do Banskej Bystrice. Keď prišiel na pokyn KNV z Doprastavu na obhliadku trasy Rojko Skalník, tak nám povedal, že bude lepšie dedinu vysťahovať, ako dať 11 miliónov na novú cestu. Všetci sme sa naňho oborili, aby nás teda vysťahoval. V roku 1967 Julo Končokoje vysnoril, že sú na ONV nejaké peniaze v rozpočte, ale treba dať Gemelákovi palivové drevo. Ihneď sme mu nachystali a zaviezli 6 metrov dreva a on nám pridelil peniaze čo mali ísť do Opatoviec. Pre peniaze sme museli ísť okamžite na druhý deň do B. Bystrice, takže som nestihol ani narodenie dcéry Albíny. Cestu začala stavať firma zo Žiliny s vedúcim Opočinskym. Cesta sa dostavala s občanmi v Akcii Z s firmou Pozemné stavby B. Bystrica. Pri prácach robil majstra Imro Hrúza z Kremnice.

Spracoval Ján Filanda