Uprostred kremnických hôr sa nachádza malá dedinka Nevoľné, ktorú dostatočne charakterizuje jej názov. Až do roku 1950 nejestvovala sem žiadna doprava, okrem kravských a konských vozov, na ktorých si ľudia dovážali potraviny, prípadne odvážali chorých do kremnickej nemocnice. Všetko ostatné sa vybavovalo pešo a Kremnica bola pre Nevoľné mestom nákupov, kultúry, zdravotníctva, škôl i dopravy. Odtiaľ ľudia z Nevoľného mohli ísť vlakom do vzdialenejšieho sveta. Do Kremnice chodievali aj do kostola. Desaťročia predtým bolo Nevoľné filiálkou Jastrabej. Tam bola väčšina občanov až do roku 1950 aj krstená a sobášená.
Od roku 1950 sa občanom Nevoľného život uľahčil, lebo bola zriadená železničná zástavka. Veď predtým každú nedeľu a prikázaný sviatok bolo treba dochádzať na bohoslužby buď do Kremnice, do Jastrabej alebo do Ihráča najmenej 4 až 6 km. Aj pri týchto namáhavých púťach narastala v ľuďoch túžba mať vlastný kostol.
Občania Nevoľného boli vždy pracovití a schopní postaviť si svojpomocne napríklad novú školu v r. 1936, v r. 1940 si vybudovali kvalitný a dostatočný vodovod, v r. 1948 sa zabezpečili proti požiarom novou hasičskou strážnicou a v r. 1950 sa dožili už spomínanej železničnej zástavky. Dokonca v r. 1960 bola obec spojená s ostatným svetom aj novou cestou smerom na Ihráč. Len s kostolom pri všetkej dobrej vôli občanov Nevoľného bol dlhodobý problém. Nemohli dostať stavebné povolenie, pretože od r. 1948 vládla v Československu komunistická vláda, ktorá z ideologického hľadiska takéto stavby nepovoľovala. Túžby ľudí v tomto smere „mať vlastný kostol“ sa splnili v r. 1968, keď za Alexandra Dubčeka nastal v našom štáte ideologický odmäk, ktorý sme vtedy nazývali „socializmom s ľudskou tvárou“.
V roku 1968 za spomenutého politického odmäku, podarilo sa mu na štátnych úradoch vydobyť povolenie na stavbu kostola v Nevoľnom. Konečne po desaťročiach márnych námah sa podarilo prelomiť bariéru odporu zo strany ateistického režimu. Začala stavba kostola. Všetko malo rýchly spád. Deň i noc sa pracovalo na projektoch. Štátne povolenie bolo vybavené za jeden deň. Podpísal ho krajský cirkevný tajomník Štefan Chovanec, ktorý vo vtedajšom Stredoslovenskom kraji mal najväčšiu moc nad cirkvami. Bol to človek tvrdo zaujatý proti Cirkvi, a som presvedčený, že osobne by nikdy nebol dovolil stavať v Nevoľnom kostol, ale teraz pri všeobecnom politickom odmäku zmäkol aj on. Alebo sa zľakol ?! To vie on sám. Kostol bol požehnaný 13. septembra 1970 vsdp. Františkom Hasprom, banskobystrickým ordinárom, ktorého menoval do tejto funkcie ako správcu diecézy pápež Pavol VI. Od roku 1950 až do roku 1968 Banskobystrická diecéza nemala svojho biskupa celých 18 rokov. Posledný biskup umrel v r. 1950 utýraný komunistickým nátlakom, a potom až do nástupu Dubčeka do vedenia Komunistickej strany Československa naša diecéza biskupa nemala, lebo štát nedovolil, aby ho pápež ustanovil.
Posviacka zvonov
21.augusta 1968 prišli k nám po zuby ozbrojený Rusi a začala sa tzv. normalizácia, ktorú viedol vtedajší čelný štátny i politický – komunistický šéf, schválený Moskvou, Dr. Gustáv Husák. Bolo po slobode.
Spoločenský život sa vracal pomaly, ale isto do starých koľají. Už za týchto čudných dní bol postavený aj vzácny organ v nevoľníckom kostole, ktorého reálna hodnota bola 545.000 Kčs. Dnes by stál minimálne 5 miliónov Sk. Je to nádherné dielo organovej fabriky Rieger- Kloss z Krnova. Nástroj má 21 registrov a španielske šamády, to znamená vodorovné trubky so špecifickým koncertným zvukom. V tom čase to bol na Slovensku unikát. Samotný kostol je v úplne modernom slohu, s troma zvonmi. Jeho projektantmi boli: Ján Šimko-Svrček, Ing. Ján Jedželovský, Ing. Alica Jedželovská. Ing. Ján Holbík projektoval statiku chrámu s bortenou strechou, vtedajší unikát na cirkevných stavbách. Chrám má už 37 rokov a spĺňa veľmi dobre všetky premodlené túžby rodákov z Nevoľného. Nech je stále oázou duchovného rastu pre všetkých občanov a výkričníkom, že vytrvalosť prináša nielen ruže, ako hovorí príslovie, ale aj krásne chrámy.
Zvony
Je to zaujímavá história, ktorá je dôkazom toho, že Boh je vždy s nami. Občas na nás dopustí to, čo si práve neželáme, ale nikdy sa od nás nevzďaľuje a má trvalý zmysel pre naše potreby. Veď ja náš OTEC.
Pozvánka na posviacku kostola
