Po roku 1900 bola v Európe tvrdá doba, život bol ťažký aj v našej dedine, ktorá v tom čase mala zlé spojenie s okolitým svetom. V každej rodine sa rodilo veľa detí. V jednej takej rodine v klbku siedmich detí sa narodil dňa 24. 2.1905 Matej Baláž. Matka ostala vdova ako 56 ročná a pre početnú rodinu nastal ešte tvrdší život. Mateja si zobrala ako päťročného teta do Holicov za paholka. Spával na slame pod pecou, pásaval ovce, ale žilo sa mu o čosi lepšie.

Ako 15 ročný bol na žatve v Maďarsku v obci Nagyat. Po žatve pracoval doma v lesoch. Pri prácach v lesoch pracoval spolu s robotníkmi z Králik, ktorí boli crmomani ( tesári ), keďže bol od prírody šikovný a nadaný naučil sa od nich tesárskym kumštom, neskoršie svojou usilovnosťou zvládol podkováčske, kováčske, murárske, pokrývačské a ostatné, v tom čase potrebné, remeslá pre život na dedine. Oženil sa ako21 ročný, za manželku si zobral Terezku od Farských, ktorú vychovávala stará mama. Mladým manželom stará mama dala záhradu, v nej Matej postavil rodinný domček.

V roku 1948 zbúrali v obci maštale pre obecné býky a odsťahovali ich do nových maštalí pri obecnom dome. Na mieste zbúraných maštalí navrhol Matej postaviť Požiarnu zbrojnicu, podielal sa na návrhu stavby a jej vystavaní, zbrojnica bola svojim výzorom na tú dobu výnimočná stavba v ďalekom okolí.

Firma Marhold – Drab z Kremnice stavala kasárne. V nej sa zamestnal aj Matej, vykonával rôzne stavebné práce, no najmä pokrývačské. Obyvatelia Nevoľného nemali pitnú vodu, najbližší prameň na Stádle bol najmenej kilometer za dedinou, na ktorý chodili pešo po pitnú vodu. Takýto stav nedal Matejovi spávať , stále hľadal vhodný prameň pitnej vody pre dedinu, po troch rokoch hľadania našiel v Luptáčkach na Veternickom pozemku vhodný prameň. V práci na kasárňach sa zoznámil s inžinierom Kostolanským, ktorý doviedol vodu z Kelebeku do kasárni. Spolu s Kostolanským zmerali aj vodu z Luptáčok, merania ukázali, že vodu do dediny vytlačí. Matej ihneď začal konať, prehovoril richtára a popredných občanov, objednali liatinové potrubie na stanicu do Kremnice a zo stanice povozmi na miesto výkopu, rozmeral trasu vodovodu a pre každú rodinu vykolíkoval úsek. Dĺžka úseku pre rodinu záležala na počte príslušníkov rodiny, počte dobytka a oviec v rodine. Ešte stále občania neverili, že voda z doliny bude na hornom konci tiecť, lebo premeň v doline sa im zdal nižšie. V máji roku 1940 nastúpila celá dedina na svoje úseky a za jeden deň bola ryha v kamennom podloží vykopaná. Na druhý deň každý na svojom úseku vložil potrubie do ryhy, Kostolanký ich naučil potrubie spájať temovaním a potom na svojom úseku potrubie zasypali. Neprajníci v dedine sa Matejovi vyhrážali, že ak tá námaha a peniaze boli zbytočné, obesia ho na lipu alebo vyženú z dediny. Kostolanský na koniec potrubia pripevnil hadicu a nakázal ju chlapcom vyniesť na vrcholec lipy pri kríži na hornom konci dediny. K večeru druhého dňa vodu do potrubia vpustili a voda začala vytekať na lipe. Zhromaždená bola celá dedina, ľudia s úžasom začali híkať a hovoriť o zázraku. Veru niektorí z nevercov prišli potľapkať Mateja po pleci a ospravedlnili sa, že mu nedôverovali. V ten čas ani jedna dedina na okolí nemala vodovod. Matej to však dokázal.

Cez vojnu bol v povstaleckej armáde pôsobiacej v okolí Banskej Bystrice s ubytovaním v Malachove, ich jednotka zásobovala proviantom a muníciou partizánske oddiely bojujúce v okolí Starých hôr.

Ďalej bol zamestnaný v Štátnych lesoch, kde navrhoval a staval chaty, a to na Hostinci, v Bielom potoku, Čiernej vode, na Bukovinách a Ihráč – píle.

V rokoch 1946 až 1954 bol zvolený za starostu obce, počas pôsobenia rozširoval a spevňoval cesty v okolí obce, do Galohrbu, na Dubník na Štôs, okolo ciest nechal vysadiť ovocné stromy. Na Poliakoch v lete teplota úplne spaľovala pasienku, na jeho popud občania vysadili jasene, lipy, čerešne a iné listnáče, aby ochránili pasienku pred letným úžehom.

Matúškova píla bola po vojne úradne odstavená, ale obec potrebovala rezivo a tak zarezal ovcu, zaniesol ju notárovi Iľkovi do Kremnice a ten povolil na týždeň pílenie dosák. Starý gátor bol nefunkčný, zadovážil nový a pílilo sa nepretržite celý týždeň. Neskoršie zriadil pílenie reziva na družstve.

Zaslúžil sa o postavenie kultúrneho domu, kde organizoval výstavbu a s piatimi ženami ho aj vystaval.

Nakoniec pracoval na Štátnom majetku v Kunešove ako kováč, podkováč a opravár pre potreby majetku. Z majetku odišiel do dôchodku, ale plný energie opravoval a zhotovoval pre občanov rôzne náradie a náčinie. Zhotovil si hoblovačku, na ktorej sa mu stal nepríjemný úraz, tak že mu na ľavej ruke odtrhlo všetky prsty. Naďalej však pracoval pre ľudí. Matej bol mohutného vzrastu, vážil 115 kg, vedel hovoriť nemecky a maďarsky.

Jedného januárového rána sa ho manželka pýta, čo mu má pripraviť na raňajky, on hovorí: “choď najskôr pozametať sneh na dvore, čo v noci nafúkalo!” Keď sa po uprataní snehu vrátila, našla ho ležať na posteli zomretého s úsmevom na tvári akoby chcel povedať, že je šťastný ako žil, staral sa o rodinu, zveľadil dedinu a že jeho život priniesol pre ľudí veľký skok dopredu.

Zomrel dňa 6. 1. 1976, pochovaný je na Nevoľnom.

V živote sa riadil krédom, ktoré vštepoval aj svojím deťom: Nikdy nikoho neohovor a neokradni, aj keď budeš mať len päť halierov v dlani, nech ťa hrejú ako slniečko, lebo za ne ťa nebude nikto súdiť,a nezabudni, že najväčším bohatstvom je čisté svedomie, takto aj ja chcem žiť.

Spracoval Ján Filanda