Ján Baláž narodený 21. 2.1881 v Nevoľnom, ktoré v tom čase patrilo do Uhorska. V roku 1910 sa oženil s Máriou, r. Holicovou, narodenou 15.2.1887. Novomanželom sa narodila dcéra Augustína, zomrela osem mesačná. V roku 1914 vypukla I. svetová vojna a tak mladí muži museli narukovať na vojnu, odvelení boli priamo na bojisko. Tridsaťtriročný Ján narukoval do Rakúsko – uhorskej armády na jeseň v roku 1914 a bol nasadený do bojov protí ruskej armáde v Haliči (mesto v hornom toku Dnestra na Ukrajine). Velili im rakúski a maďarskí dôstojnící, ktorí slovenských vojakov nasadzovali do prvých línií.Ani veľa nebojovali, lebo hneď padli do zajatia. Ešte do Vianoc v roku 1914 zajatcov dopravili na Sibir najskôr vlakom a neskoršie na saniach, až za Ural niekde do povodia riek Irtyš – Ob, tu ich pridelili na jednotlivé chazajstvá (hospodárstva). Sedem zajatcov spolu s Jánom sa dostalo na daču (majer), ktorú vlastnila chazajka (gazdiná) manželka ruského dôstojníka, ktorý padol vo vojne.

Spracoval Ján FilandaHospodárstvo obnášalo niekoľko zrubových domcov a drevených hospodárskych stavieb. V chazajstve žilo niekoľko mužov a žien. Ako ťažné zvieratá používali kone. Najbližšie selo (dedina ) bolo vzdialené päť dni cesty na saniach. Zima tu končila v máji a v septembri začínala už zima nová. K zajatcom sa domáci správali vľúdne, zajatci spávali v zrubových domcoch po zemi i na pričniach. V zime kúrili dňom i nocou vo veľkej peci, ale aj tak v tuhých zimných mrazoch zamrzla voda v kuchynských putniach. Hlavnou stravou bola hrubo mletá kukuričná kaša, z ktorej ženy pripravovali rôzne jedlá, a tiež mäso zavesené a zamrznuté pod strechou. Keď išli variť, odťali sekerou kus zamrznutého mäsa a varili ho v hrnci.

V krátkom lete videli trávu rásť, lebo za tri letné mesiace narástla chlapovi po prsia. Hospodárstvo bolo veľké, preto celé leto kosili trávu a sušili na ostrviach. Seno uskladňovali na roštoch, aby od mokrej pôdy nenavlhlo. Nebolo tu nijakej cesty a v lete sa nedali používať vozy, lebo sa zabárali do premočenej pôdy. V zime stínali stromy v tajge sekerami, postínané kmene dotiahli koňmi na zamrznutú rieku. Rieka bola obrovská ,akej u nás niet. Stínanie stromov sekerami bolo zdĺhavé, naši chlapi spomenuli, že u nás stromy spilujú veľkými dvoj mužnými pílami, ktoré nazývali bruchačky. Chazajka nechala doviesť bruchačky a ťažba dreva sa niekoľkokrát znásobila, na čom chazajka zbohatla. Pltníci kmene stromov zviazali a na jar, keď sa na rieke ľad roztopil splavili kmene po rieke k obchodníkom s drevom. V zime kone cez noc priviazali k roštom so senom pod holým nebom, keď v noci nafúkalo snehu, ráno kone omietli prútenou metlou a ihneď zapriahali do saní. Na hospodárstve sa darilo, nestalo sa nijaké veľké nešťastie, aj choroby ľudí obchádzali. V roku 1919 sa dozvedeli, že sa vojna skončila. V tom čase pricestoval na Sibir generál Milan Rastislav Štefánik s misiou, aby zabezpečili navrátenie legionárov zo Sibírii domov. Do prístavu vo Vladivostoku priplávali lode, ktoré mali odviezť legionárov domov. Túto príležitosť chcel Ján využiť a chystal sa na cestu domov. Chazajka si Jána obľúbila a prehovárala ho, aby ostal. Jánova túžba po domove zvíťazila a vychystal sa po rieke Irtyš do mesta Tobolsk a ďalej do mesta Omsk, kde nasadol na vlak, ktorý smeroval na východ cez mestá Novosibirsk, Irkuck okolo Bajkalského jazera cez Chabarovsk do Vladivodtoku.

Tu uvidel prvýkrát čudných šikmookých ľudí. Vo Vladivostoku sa stretol s krajanom z Pitelovej, ktorý mal za povinnosť výber ľudí na jednu z lodí. Ján sa u neho prihlásil, ale ten ho odmietol vpustiť na loď, že nemá žiadny doklad o tom, kde bol a čo robil, aj keď ho Ján prosil na kolenách v blate a sľuboval mu peniaze, aj tak ho na loď nevpustil.

Čakajúci v prístave hladovali, chodievali na morský breh, tam chytali morské živočíchy, niektoré sa podobali na bakanec, hodili ich do ohňa a len čo sa prestali hýbať trhali ich na kusy a jedli. Nakoniec sa dostal na inú loď smerujúcu do Európy. Plavili sa medzi Japonskom a Kóreou do číinskeho prístavu Šanghaj, ďalej do indočínskeho prístavu Singapúr a indický Bombaj. V prístavoch nakladali malí šikmooký ľudkovia dňom i nocou uhlie a vodu po doskách preložených z brehu na loď, všetko to robili za misku ryže. Naložená loď pokračovala Indickým oceánom k Afrike a Červeným morom cez Suezský prieplav, Stredozemné a Jadranské more do Talianskeho prístavu Terst. Cesta na lodi trvala tri mesiace.

V Terste nasadol na vlak, ktorým sa bez väčších problémov doviezol do Kremnice a z Kremnice peši domov na Nevoľné. Domov prišiel ako 38 ročný deň pred Štedrým večerom ráno o piatej v roku 1919. Vo svete strávil päť rokov. Na sebe mal papachu ( ruskú baranicu), teplý kožuch, na nohách čižmy okované cvočkami a v rukách dva nabalené kufre. Manželka počas vojny pracovala v Nemecku ako slúžka, domov doniesla 3000.- korún, za čo kúpili lúku na Štôse a pole pod Brezinkou. Jeho veľkým prekvapením bolo, že odchádzal z Uhorska a vrátil sa do Československa.

Do roka sa narodila dcéra Mária a to 21.9.1920, potom syn Ján 29.8.1922 a Ondrej 1924, ďalej dcéry Pavlína 1.5.1930 a Anna1938, ktorá sa narodila keď mal 57 rokov. Zomrel na Nevoľnom dňa 21. 5.1958 vo veku 77 rokov.

Vnuk Vojtech spomína: Starý otec bol dobrák a silne veriaci človek, jeho viera sa však odlišovala od našich zvyklostí. Každý večer pred spaním si kľakol k posteli a nahlas sa modlil oOče náš a Zdravas, ja som musel opakovať modlitbu po ňom. Potom sa sám pošepky dlho modlil, keď som sa pýtal čo sa modlí povedal: za teba, za otca, za dom, za statok a za každého neznaboha čo dnes zle urobil.

Dozvedel som sa od neho, že všetci v Rusku majú tri mená. Hovorieval, že keď sa na Sibiri narodí dieťa, vystavia ho mrazu a keď to vydrží má právo žiť na Sibiri. Nevedel písať po slovensky, lebo pri preberaní dôchodku sa podpisoval tromi krížikmi, ale ruskú azbuku poznal a aj mňa ju naučil a keď som išiel do prvej triedy, vedel som sa podpísať rusky. Rusky ho naučila písať a čítať chazajka, u ktorej bol obľúbený. Doma bol rád, keď sa dostal k ruským novinám, z ktorých nahlas čítaval a hneď nám aj prekladal, o čom sa dočítal. Jedného dňa nám čítal ruské noviny pri pasení kráv, odvážlivec sa zastaral, že prečo nám deťom múti hlavy. Starý otec mu pohotove odpovedal „ to aby neboli taký durak (sprostý) ako si ty.“ S obľubou používal ruské nadávky, najčastejšou nadávkou bola „ job tvoju mať.“ Ešte po rokoch sme objavili v komore krabičku, na ktorej boli namaľované štyri vtáčiky, každý iný, v žiariacich farbách a popísanú čínskym písmom, v ktorej ženy držali rezervné gombíky.

Jeho životné krédo vyjadroval vetou „ Ako kto žije, tak aj zomrie.“

Trasa, po ktorej sa pohyboval Ján Baláž