Juraj Kapusta sa narodil v rodine želiara dňa 4. apríla 1899, kde vyrastal spolu s bratom a dvomi sestrami. Do školy chodil dve zimy, vyučovalo sa maďarsky tak, že maďarský učiteľ vtĺkal maďarčinu trstenicou do malých slovenských hlavičiek. Ako deväť ročný pásol ovečky, od dvanástich rokov chodieval so skupinou občanov na letné práce pri žatve na dolniaky. Vyučil sa za pánskeho krajčíra v Kremnici. Devätnásť ročný bol zverbovaný uhorskou armádou do bojov v I. svetovej vojne. Bojoval na Talianskom fronte, tam jeho jednotka padla do zajatia Talianom. Taliani postavili zajatcov do radu. Pre výstrahu odstrelili každého desiateho zajatca, Juraj bol v rade deviaty. Vo svojich 21 rokoch sa oženil s Helenou Balážovou, ktorú po maďarsky nazývali Ilonka. S manželkou vychovali štyri dcéry a to: Margitu, Annu, Helenu a Emíliu.
V roku 1925 s bratom Jánom postavili dom pre dve rodiny. Rodinu živil krajčírstvom, opravoval hodiny, šijacie stroje a iné. Keď občania nemali na lekára, vedel vytrhnúť boľavý zub. Ako 39 ročný ťažko ochorel, vyliečila ho kopernická „Baba“, známa liečiteľka. Zároveň mu poradila, že ak chce žiť, musí zmeniť sedavú prácu a robiť prácu, kde je viac pohybu. Radu bral vážne, začal pešo donášať do dediny drobný tovar zo 7 kilometrov vzdialenej Kremnice kamenistými cestami. Predával cigarety, tabakové potreby, zápalky a iné potrebné drobnosti. Tak vznikla v Nevoľnom trafika. No požiadavky občanov sa zvyšovali. Rozmnožil tovar o cukor, múku, soľ, pálenku a cukríky pre deti, cukríky odvážil a nasypal do papierového kornútku. Zvýšenú potrebu tovaru už privážal na volskom záprahu a z trafiky sa stal obchod a krčma. Okolo obchodu nebola ľahká práca, mnohokrát vstával o tretej ráno, aby pripravil „hriatô“, ( t.z. že gajst 90º lieh zriedil teplou vodou a prisladil cukrom, neskoršie medom) pre ihračských baníkov, ktorí chodili peši cez Nevoľné do baní v Kremnici.
V obchode pracovala celá rodina, manželka chodievala spávať o pol noci, kým dala všetko do poriadku. Veľakrát si zdriemla len počas kojenia najmladšej dcéry. V obchode sa stávali aj také veci, že napr. v roku 1959 doviezol na predaj 2 kg banánov , jediná starká Klára Filandová sa odvážila kúpiť 2 kusy čudného ovocia, ostatné musela zjesť rodina, aby sa banány nepokazili. Mnoho občanov, ktorí pracovali na sezónnych prácach, nevedelo písať a nepoznali ani svoju adresu a tak peniaze posielal gazda na adresu obchodu. Po dohode s občanmi ich rodinám za zverené peniaze poskytoval požadovaný tovar.
Pracovitosťou a šikovnosťou sa mu začalo dariť a tak si postupne zadovážil konský záprah a k nemu paholka. Neskoršie si zadovážil mláťačku, drvič skál a motor na pohon. Takto rozšíril služby pre občanov a ťažké ručné práce nahradila práca strojov. S obchodnou činnosťou sa u Drozdov, tak sa nazýval obchod, sa po znárodnení skončilo v roku 1953, ale do roku 1961 predávala u nich Jednota.
Občania ocenili jeho široký rozhľad a organizačnú schopnosť, tak ho volili do verejných funkcií a to: za starostu obce od roku 1932 – 1938, v roku 1944 bol predsedom revolučného hnutia a v rokoch 1945 – 1946 predsedom MNV. Do verejných prác sa zapájal aj mimo funkčného obdobia. Keď obec v roku 1940 stavala vodovod pomáhal organizačne aj finančne, za čo bol oslobodený od výkopu ryhy na vodovod. Záľubu mal v pestovaní včiel, ktoré si udržiaval do vysokého veku. V roku 1974 sa nasťahoval k svojej najmladšej dcére Emílii do Kremnice. Ku koncu staroby ležal nevládny na posteli, päť mesiacov pred svojou smrťou býval v Žiari n/ Hronom u dcéry Heleny, kde vo veku 91 rokov dňa 19.9.1990 skonal.
Z rozprávania dcéry Emílie spracoval Ján Filanda