Na robotách v Rakúsach sa stretol s Píškom zo Skleného, ktorý ho zdokonaloval v muzicírovaní. Neskoršie si založili kapelu, s ktorou hrávali po nedeliach, keď sa nepracovalo a obveselovali osadníkov. Hoci nevedel čítať ani písať a tobôž nepoznal noty, naučil sa z počutia zahrať Štrausov valčík, čo je svetoznáme dielo. Vo Viedni si kúpil ešte lepšie husle, tie ho sprevádzali celým životom. Vychovali päť detí Júliusa, Ondreja, Ilonu, Cecíliu a Jozefa. V dedine založil kapelu s ktorou hrával na zábavách, svadbách a rôznych oslavách aj v okolitých dedinách. Kapelu si dedinčania objednávali za závdavok, ktorý bol v sume 10 až 50 korún.

Stávalo sa , že keď hrával neprišiel domov týždeň aj dva. Sem tam zažila kapela aj dobrodružstvá. Raz keď hrali na zábave v Dúbrave, podpití tanečníci začali bitku, no muzikanti v snahe zachrániť nástroje ušli do lesa, najhoršie to mal cimbaláš s ťažkým nástrojom.

Kapela bola zložená: primáš Karol Baláž, kontráš cigán Fero z Ihráča, cimbal Ján Novodomec, basa Ján Nemec, klarinet Martin Ďurian, kapelu dopĺňali kontráš Július Hric, na husliach syn Július, pre syna Ondreja kúpil cinbal, na ktorý ho učil hrať jednooký cigán v Centrále. Poslednýkrát hrala kapela v Jastrabej na svadbe u Hegušov v roku 1956.

Pri hre na husliach sa tak hlboko vžil do lahodných tónov, že sklonil hlavu a zažmúril očí, aby celou dušou vnímal očarujúce tóny huslí. Mnoho nechápavých poslucháčov si myslelo , že spí. Hra na husle ho tak fascinovala, že v starobe celé hodiny pri otvorenom okne svojej chalupy hrával pre seba aj ľudí čo išli po dedine za svojimi povinnosťami. Starecké choroby a samotná staroba ho zložili do postele u dcéry Cecilii v Kosoríne, no ešte na smrť chorému museli doniesť do postele jeho obľúbené husle, na ktorých denne hrával.

Zomrel v Kosoríne dňa 19. 9.1983, pochovaný je v rodnej obci Nevoľné.

Spracoval Ján Filanda