Základné jedlo boli krumple (zemiaky), kapusta, jačmenný chlieb a mlieko. Trochu masla a tvarohu predali na trhu v Kremnici, za čo kúpili cukor, soľ a sem tam múku. Rodina jedla mäso asi tri krát do roka a cukru do roka sa minulo zhruba dva kilo. Pochúťkou pre deti neboli cukríky, ale pečený hrach, pečený bôb, plané jabĺčka, plané sušené hrušky a lieskové oriešky.

Školské učebnice nebolo možné zakúpiť, preto sa učili len z prednesu učiteľa. Poznámky v škole a domáce úlohy písavali na papier z rozbaleného cukru, soli, alebo múky. Vyučovalo sa po domoch, kde si v zime nosili deti polienka, aby sa zohriali, keď nebolo dosť polienok, učiteľ žiakov poslal domov.

Keď chceli prežiť, tak už malé deti pásli húsky a upratovali okolo malých hospodárstiev, starší nosili v batohoch trávu pre domáce zvieratá a haluze z blízkych lesov na zimné kúrenie. Dospelí čo to zarobili posluhovaním a prácou v lese. Chorých liečili repíkom, horcom, ľubovníkom, bravčovou masťou, pavučinou. Nedostatočným liečením bola veľká úmrtnosť najmä detí. Takto žila na Nevoľnom väčšina rodín v období medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Obec so susednými dedinami bola spojená pešími chodníčkami a poľnými kamenistými cestami, železničná stanica v Kremnici bola vzdialená šesť kilometrov.

Juraj bol mimoriadne chápavý a usilovný žiak a tak na nátlak učiteľa Jána Múdreho Šebíka, po ťažkom rozhodovaní otca sa stal v roku 1936 prvým Nevoľnickým študentom Kremnického gymnázia. Ocitol sa v úplne v cudzom prostredí pekne oblečených a sebavedomých meštianskych detí s pocitom menejcenného úbožiaka. O to viac sa usiloval v učení a prechádzal ročníky s vyznamenaním. Celých osem rokov chodil do gymnázia v Kremnici šesť kilometrov peši v zime, v lete, v pľuštiach bez teplého jedla, mnohokrát len na pečených osolených zemiakoch a niekedy s kúskom jačmenného chleba s mliekom. Veľakrát sedel v lavici premrznutý a schúlený si sušil šaty teplotou vlastného teľa. Všetko toto sa podpísalo na jeho telesnom, duševnom vývoji a na jeho zdravotnom stave v neskoršom veku. Ľudskejší profesori vidiac jeho ľanové oblečenie mu darovali obnosené šatstvo a topánky, ktoré si musel vypchať papierom, aby mu neločkali. Prvý zimný kabát dostal v treťom roku gymnázia od Červeného kríža. Niektorí profesori mu však hovorievali „ Načo ťa dáva otec študovať, keď sa nemáš čoho poriadne najesť, do čoho slušne obliecť a nemôžeš si kúpiť knihy?“ A ironickí rodičia pánskych spolužiakov „ Čo budú naše deti robiť, keď už aj deti žobrákov študujú?“ Potom im, ale nevadilo, keď ich hlúpe deti doučoval.

Doma sa učieval pri smradľavej petrolejovej lampe, keď petroleja nebolo, tak pri karbitke. Cez prázdniny posluhoval v meste panstvu, v dedine strihal a holil občanov a po nedeliach pomáhal občanom s rôznymi písomnosťami, ktorým nerozumeli. Ukončenie štúdia maturitou sa malo uskutočniť počas vojny, vtedy mladých ľudí nútili Nemci vstupovať do rôznych spolkov. Keďže odmietal, hrozilo mu, že mu nedovolia zmaturovať a tým bolo ohrozené celé jeho štúdium. Nakoniec zásahom profesorov a vďaka jeho výborných výsledkov v gymnáziu mu dovolili zmaturovať.

V zime roku 1945 dostal zvolávací lístok branca na nastúpenie základnej vojenskej služby. Zvolaní občania boli zhromaždení v miestnom hostínci. Odvedeným mužom z dediny, Nemci, obyvatelia nemeckých dedín z okolia Kremnice, dávali ultimatívne príkazy, ktorých neplnenie barbarsky trestali. Po krátkom základnom vojenskom výcviku sa dostal do jednotky, ktorá za dozoru kremnických Nemcov kolaborujúcich s Hitlerom, mala za úlohu strážiť tunely. Každá neposlušnosť sa trestala popravou previnilca a likvidáciou jeho rodiny, s vypálením obydlia. Pred Veľkou nocou v roku 1945 bola jednotka odvelená do Veľkej Bytče na Považí. V končiacej vojne nadviazali styk s partizánmi. V Považskej Teplej odzbrojili veliteľov Makovinskeho, Rógla, Slašťana a iných. Zhabané zbrane odovzdali v Súľove na partizánskom štábe. Po oslobodení územia Červenou armádou prišli zo Súľova pešo domov. Po skončení vojny pracoval v Štátnej mincovni v Kremnici, potom učil na Meštianskej škole v Kremnici.

Jeho túžbou bolo študovať na Vysokej škole technickej v Bratislave, čo sa mu podarilo na jeseň v roku 1945. Štúdium úspešne ukončil s titulom inžiniera dňa 27. 10. 1949. Počas štúdia si privyrábal doučovaním slabších študentov a prácou v rôznych organizáciách, lebo z rodiny nebolo možné očakávať žiadnu podporu, nakoľko nemali sami na živobytie. Ako študent rád hrával po večeroch na husliach, jeho obľúbená bola juhoamerícká pieseň Lapalóma. Po ukončení štúdií nastúpil dňa 1. 12. 1949 do zamestnania ako projektant v Stavoprojekte Zvolen, neskoršie v Dopravoprojekte ako vedúci projektového ústavu.

Projektový ústav pod jeho vedením zameriaval a projektoval rôzne cesty na Slovensku, ako napr : cesta I. triedy Zvolen – Šahy, cesta Banská Bystrica – Ružomberok cez Donovaly, cesta Úľanka – Martin cez Malý Šturec, autostrádu Šašov – Zvolen – Banská Bystrica, všetky cestné obchvaty a prípojky v okolí Zvolena. Ako Nevoľnický rodák mimo svojej práci, zameral a vyprojektoval a ešte aj zabezpečil cestné stavebné firmy a cestné stroje na výstavbu cesty Ihráč – Nevoľné v roku 1956 – 1958 a cesty Nevoľné – Kremnica v roku 1969 – 1972.

Spracoval Ján Filanda